Pokora a nezištná pomoc
Rodina Janky a Erika z okolia Rožňavy je príkladom obrovskej sily a odhodlania pomáhať iným, aj napriek náročnej situácii, v ktorej sa sami nachádzajú. Manželia Erik a Janka sa spoznali mladí a keď sa dozvedeli, že čakajú bábätko, bola to nesmierna radosť. Narodil sa im malý Erik, ktorý má dnes už 12 rokov. O dva roky sa všetci tešili na jeho mladšieho brata Adamka. Po komplikovanom pôrode však Adam prišiel na svet s detskou mozgovou obrnou, ktorá významne zasiahla do života celej rodiny.
Obetavá starostlivosť
„Spôsob, akým sa život obráti, keď máte choré dieťa, je až neuveriteľný,“ hovorí Janka a pokračuje: „Dovtedy sme v pokoji splácali hypotéku, manžel pracoval a ja som bola na materskej.“ Keď sa však narodil Adam, z už vtedy obetavej mamy sa stala absolútne nenahraditeľná osoba, ktorá sa okolo svojho dieťaťa točí doslova 24 hodín denne. Adamko totiž nechodí a nerozpráva. Aj napriek tomu je to úžasný chlapec. Jeho stará mama ho vždy chváli: „On je rozumný, všetko vie. Pozrite, ako sa smeje a ako vás ľúbi.“ Dnes má Adam už 10 rokov a manipulácia s ním je čoraz ťažšia. Je potrebné dvíhať a presúvať ho, čo nie je maličkosť. Ak by mal ísť napríklad do kúpeľov iba s mamou, nedokázala by ho sama premiestniť do bazéna. Pritom Adamko vodu miluje, rovnako ako aj dobré jedlo. Málokedy nechá niečo na tanieri a vždy si pýta viac. Najradšej má jogurty a jahodovú malinovku. Rád sa tiež hrá s loptičkami, ktoré necháva po celom dome. Je veľmi vnímavý, dokáže rozoznať, keď je človek smutný, alebo ho niečo bolí a príde ho utešiť. Gestom alebo pohľadom vie dať najavo, že je hladný, alebo chce pustiť hudbu. Dokáže loziť po štyroch a v poslednej dobe sa začal sám pohybovať na mechanickom vozíku. Stále však pri sebe potrebuje niekoho, kto na neho dohliadne. Má preto šťastie, že má okolo seba skvelú rodinu.
Túžba po bežnom živote
„Najšťastnejšia by som bola, keby sa postavil na nohy a povedal svoje prvé slová. Viac si neželám,“ hovorí skromne mama. Celá rodina by sa tiež veľmi tešila, keby mohli všetci spolu chodiť na výlety. Je to však náročné, pretože Erik pracuje v miestnej fabrike a je jediným živiteľom rodiny. Zobrať si dovolenku je kvôli práci na zmeny často komplikované. Rovnako zostať niekde na noc znamená, že Adamko na to musí mať vytvorené podmienky, čo tiež nie je jednoduché. Okrem toho cestovanie so sebou prináša aj mnoho nákladov a rodina peniaze využíva skôr na zabezpečenie základných životných potrieb, splácanie hypotéky a v neposlednom rade na hradenie rehabilitácií, ktoré sú pre Adamka tak potrebné. V hre je stále aj operácia jeho nôh, na ktorých má veľmi skrátené šľachy. Zatiaľ jej však bránia epileptické záchvaty, ktoré sa v poslednej dobe nanešťastie zhoršili. Aj keby Adamka nakoniec mohli operovať, museli by tomu predchádzať práve intenzívne cvičenia, ktoré sú vo všeobecnosti prospešné pre stimuláciu svalov, ale aj mozgu. Rodina si ich však kvôli vysokej cene nie vždy mohla dovoliť. Po dlhšej prestávke však bude môcť Adamko, vďaka projektu Chlebodarca, znovu cvičiť v špecializovanom rehabilitačnom centre.
Úspešní muzikanti
Veľkú rolu v rodine zohráva hudba, ktorou žije každý jej člen. Otec Erik je výborný muzikant a hrá na basovú gitaru v kapele Gipsy Igor, ktorá má v regióne veľmi dobré meno. Mnoho ľudí ich volá hrať na svadby, zábavy, či oslavy. Počúvať ich prevedenie mnohých piesní je obrovskou radosťou, ide z nich energia, ktorá ľudí núti dať sa do tanca. Kapela tento rok vystúpila aj na podujatí BILLA Cup, o ktorom sme písali v prvom príbehu pána Gejzu, rodinného priateľa Erika a Janky. Ich pesničky mali veľký úspech a diváci si ich vystúpenie užili. K hudbe sú odmalička vedené aj deti - syn Erik, ktorý už vo svojom mladom veku skvele hrá na gitare, pričom sa to naučil sám a s otcovou pomocou. Zaujíma sa o hudbu, púšťa si ju z internetu a na základe toho sám melódiu hneď verne zopakuje. Chodí aj na husle na základnú umeleckú školu v Rožňave. Určite má na to, aby raz išiel v otcových šľapajach. Adamko hudbu tiež miluje, vždy sa teší, keď sa doma vytiahnu gitary, alebo sa púšťajú jeho obľúbené pesničky. Dokonca, v rámci svojich možností, aj tancuje, tlieska a pýta si ďalšiu pieseň.
Pomoc iným
Spomínaná kapela vytvorila kamarátstvo medzi Erikom a Gejzom a prepojila aj ich rodiny. Gejzu si môžete pamätať z celkom prvého príbehu Chlebodarcu. Jeho mnohopočetná rodina žila v malom nájomnom byte bez vyhovujúceho sociálneho zariadenia. Vďaka pomoci z projektu Chlebodarca sa mohli presťahovať do väčšieho bytu, ktorý potom Gejza svojpomocne, spolu so svojimi kamarátmi zrekonštruoval. Erik a Janka však Gejzovej rodine pomáhajú neustále. „Mám ich veľmi rada, hlavne deti, a práve kvôli nim som chcela, aby žili kvalitnejší život,“ hovorí Janka, vďaka ktorej sa Gejzova rodina dozvedela o možnosti zapojiť sa do projektu Chlebodarca. „Je krásne pozorovať, ako ľudia, ktorí sami majú životné ťažkosti, dokážu myslieť na druhých. Aj preto sme sa v o. z. BILLA ľuďom rozhodli, že rodinu Janky a Erika podporíme ako siedmu rodinu, v našom úvodnom ročníku projektu. Chlebodarca tak splnil tajné prianie, ktoré majú mnohí z nás – že keď konáme dobro, vráti sa nám dvojnásobne. Veríme, že rehabilitácie Adamkovi pomôžu na ceste k vytúženým cieľom, ktoré často považujeme za samozrejmé súčasti nášho života. Rodine želáme veľa síl a odhodlania, aby boli vždy príkladom pre nás všetkých,“ uzatvára prvý ročník projektu CHLEBODARCA Jana Gregorovičová z o. z. BILLA ľuďom.