Main Content

Smejkovia, čo sa tešia zo života

Keď sa Oliver a Tomáš narodili, každý z nich vážil necelých 800 gramov. Ich mamu Kristínu nikto nepripravil na to, čo ju čaká a ako celú situáciu zvládnuť. Celá rodina sa učila za pochodu a dnes takmer päťročné dvojičky, ktorým predpovedali budúcnosť pripútaných na lôžku, rodičov denne prekvapujú pokrokmi. Tie dosahujú vďaka intenzívnym rehabilitáciám.

Narodení v siedmom mesiaci

Keď sa Kristína a Ronald rozhodli, že prvorodená dcérka Emka by už uvítala súrodenca, niekde v kútiku duše tušili, že by mohli mať aj dvojičky. Z oboch strán na to totiž majú v rodine predispozíciu. To sa aj potvrdilo a až do 25. týždňa prebiehalo Kristínine tehotenstvo úplne v poriadku. „Zrazu mi len začala odtekať plodová voda, kontrakcie som nemala. Z miestnej nemocnice ma sanitkou previezli do Banskej Bystrice, kde ma ešte týždeň držali pohromade, pichali mi podporné injekcie na udržanie tehotenstva, aj na vývoj plodov,“ spomína si na dramatické chvíle mama. Pôrod však nešiel zastaviť a Kristína musela podstúpiť cisársky rez.

Nikto nič nepovedal

Hoci Kristína nebola prvorodička, očakávala aspoň nejaké informácie ohľadne ďalšieho postupu, prognóz a zdravotného stavu svojich synčekov. „Mne nepovedali vôbec nič a manžela pediatrička odbila všetkými možnými najhoršími scenármi a diagnózami, ktoré deti môžu mať. Na druhej strane, teraz nám je lepšie, lebo väčšina prognóz sa nevyplnila. Aj pľúca, aj srdiečka majú v poriadku,“ hovorí Kristína. Oliho a Tomiho videla prvýkrát dva týždne po pôrode, podržať si ich mohla až dva mesiace po ich narodení. Chlapcom čoskoro po narodení operovali v Bratislave očká, potom ich previezli naspäť do Bystrice. „Prvé dva roky boli nesmierne ťažké, ja som už nechcela od nikoho ani rady počúvať, ani som nevyhľadávala žiadnu pomoc. Mohol ma na to niekto pripraviť, ale nestalo sa, tak sme si povedali ako rodina, že to zvládneme sami. A podarilo sa, celá situácia nás neuveriteľne zomkla,“ hovorí Kristína.

Náročné operácie

Následkom predčasného pôrodu nastalo u detí vnútrokomorové krvácanie do mozgu, z ktorého sa postupne vyvinul trojkomorový hydrocefalus a museli im znižovať tlak v mozgu. Napriek tomu mali chlapci od začiatku v očiach dravosť a vôľu bojovať. Oliverko je na tom motoricky lepšie, nakoľko mal ľahší stupeň zakrvácania ako jeho brat Tomáško. Tomu museli neskôr vykonať nesmierne komplikovanú operáciu kvôli predčasnému zrastaniu lebečných švov. To mu spôsobovalo v hlave veľké tlaky, bolesti, kvôli ktorým sa nevedel sústrediť a bol uplakaný. „Pán doktor mu laicky povedané porozbíjal lebku a vyskladal ju nanovo. Tomáško je odvtedy ako vymenený, je pokojnejší a sústredenejší,“ vraví mama. Jeho brat Oliverko už asi dva roky štvornožkuje, je veľmi rýchly. Nedávno absolvoval operáciu nervov v driekovej časti chrbtice, čo mu výrazne pomohlo v stavaní sa na nohy, nemá už tak stuhnuté svaly a dokáže pekne celé chodidlá položiť na zem. „Získal tak lepšiu stabilitu a môžeme viac precvičovať chodenie, už to skúša s barličkami,“ teší sa mama a verí, že túto métu raz dosiahne aj Tomáško. „Už sme sa síce zmierili s tým, že to tak možno nebude, ale ak by dokázal aspoň sám sedieť na vozíčku, aj to by bol úspech,“ dodáva.

Hlavičky fungujú, to je podstatné

Na radosť rodičov sa chlapci rozhovorili a rozumejú im aj bežní ľudia. Tí niekedy na prvý pohľad povedia, že dvojičkám nič nie je. „Nič im nie je, len nevedia chodiť, sedieť, loziť a nič samostatne urobiť. No hlavičky im fungujú dobre a to je dôležité,“ hovorí mama s úsmevom. Šťastím je aj to, že chlapci majú veľkú chuť napredovať, pretože si myslia, že sa hrajú. Mama to využíva, ako sa dá a chce ich čo najviac potiahnuť dopredu. V jednej miestnosti majú doma zriadenú akúsi cvičebňu so žinenkami, loptami a rebrinami. „Nie vždy ma však rešpektujú na to cvičenie. Ja som pre nich mama, ktorá ich prebalí, nachová či oblečie a pri cvičení so mnou bojujú. Manžela rešpektujú viac, ale ja sa ich snažím aspoň formou hry trochu ponaťahovať a pomasírovať,“ vysvetľuje Kristína. Chlapci milujú hudbu a pri zapnutom rádiu sa tiež dokážu uvoľniť a pocvičiť si. Dvakrát do týždňa chodia na doobedie aj do špeciálnej škôlky, kde sa im tiež venuje fyzioterapeutka a veľmi sa im tam páči.

Všetky výdavky násobia dvomi

Sedemročná Emka ich ťahá dopredu, chlapci chcú robiť všetko to, čo ich veľká sestra. Situáciu okolo bračekov prijala ako fakt, žije v nej od začiatku a vidí, ako s nimi rodičia cvičia a chodia na rehabilitácie. Brávali ju so sebou, čiže videla tie „iné“ deti a zo svojej škôlky zase pozná tie zdravé. Pomáha s nimi aj doma, hlavne tak, že kým sa rodičia venujú jednému chlapcovi, ona zabaví toho druhého. Chlapci sú pracanti, chvália ich aj fyzioterapeuti. Tomáško má tzv. „baklofenovú pumpu“, ktorú má voperovanú do brucha a dávkuje mu liek na uvoľnenie stuhnutých svalov. Krôčik za krôčikom napredujú obaja, absolvujú prevažne súkromné rehabilitačné pobyty, ktoré trvajú zhruba dva týždne. „Snažíme sa chodiť na pobyty sedem až desaťkrát do roka, ale záleží to hlavne od financií. Chodievame cvičiť do Košíc, do Banskej Bystrice, aj do Šamorína. Za jedno dieťa zaplatím od 750 eur na jeden pobyt, chlapci sú dvaja. A to som ešte nerátala naše ubytovanie, stravu a iné výdavky. O bežnej dovolenke niekde pri mori môžem len snívať, toto je náš rodinný Dubaj,“ úprimne hovorí Kristína.

Pomáha, kto môže

Financie na pobyty rodina vykrývala cez rôzne podporné projekty, dve percentá z daní, cez organizácie. Tento rok už majú vlastné občianske združenie a môžu si zbierať peniaze aj cezeň. Vďaka kamarátom a dobrým ľuďom si môžu občas dopriať oddych aj Kristína s manželom. „Ďakujem za môjho manžela, on je taký vtipálek a drží ma pri zmysloch, rovnako ako naša Emka, ona je tak šťastné úžasné a múdre dievčatko, že vďaka nim vždy nájdem ešte energiu. A chlapci sú tiež smejkovia, tešia sa zo života,“ vyznáva sa mamina. Pomáhajú im aj staré mamy, jedna sa stará o Oliverka a druhá o Tomáška, vtedy rodičia môžu tiež na chvíľku „vypnúť“. „Mne stačí často len pár hodín alebo pol dňa a zase som nakopnutá ísť ďalej,“ hovorí Kristína. Rodine teraz pomôže aj projekt CHLEBODARCA, vďaka ktorému si chlapci budú môcť dopriať ďalšie z tak dôležitých rehabilitácií. Kristíniným želaním je, aby chlapci boli sebestační a vedeli sa začleniť do spoločnosti či nájsť si prácu.