Main Content

Otvorila mi dvere do života

Miriam a Ondrej sa o dieťa pokúšali 22 rokov. Ani napriek dlhému a náročnému procesu umelých oplodnení sa to dvojici nepodarilo. Silná túžba po dieťati priviedla manželov k myšlienke na adopciu. Prihlásili sa do prípravy a boli zaradení do čakacieho procesu. Približne po roku sa dozvedeli o dievčatku, ktoré im zmenilo život od základov.

Keď ju nikto nechce, ja ju chcem

Úrady oslovili Miriam, že polročné dievčatko čaká na adopciu a že ho už odmietlo sedem rodín. Malo totiž za sebou, napriek tomu, aké bolo ešte malé, veľmi ťažkú minulosť. Vykazovalo veľký hendikep, jeho vyšetrenia ho dokonca kategorizovali ako „neadoptovateľné“. Jeden a pol mesiaca bolo u pestúnskej mamy, ktorá ho akoby prebrala k životu, dievčatko začalo pomaličky kvitnúť. No Miriam mala strach. „Urobila som to, čo urobilo sedem rodín predo mnou. Poďakovala som a zložila telefón,“ hovorí úprimne. No niečo v nej jej predsa len našepkalo, aby zavolala manželovi a povedala mu o tejto možnosti. Ten ju poprosil, nech sa idú na dievčatko aspoň pozrieť. „Bola som v šoku, ale poslúchla som. Manžela som sa potom doma pýtala, prečo sa tak rozhodol. Povedal mi, že keď ju nikto iný nechce, tak on áno,“ dopĺňa mama. A touto vetou sa začala ich cesta, na ktorej pochopili, že Natálka je ich zázrak, dar, ktorý dostali.

Už po prvej návšteve bola ich

Začiatok tej cesty však nebol ľahký. Informácie, ktoré mala Miriam o Natálke k dispozícii, pred ňou postavili imaginárnu stenu. „Nevedela som ich spracovať, stále sa mi vynárali v hlave. Do dojčenského ústavu som išla s tým, že adopciu odmietnem, bola som však na dieťa zvedavá. Nečakala som však, že bude také nádherné,“ spomína Miriam. V tej sekunde bolo rozhodnuté. „Povedala som im, že ak si ju máme zobrať, vezmeme si ju hneď. Nemali sme síce doma nič, ani plienky, fľašu, oblečenie, ale podvečer sme si Natálku už viezli domov,“ hovorí. Cestou domov rodičia obtelefonovali známych a kým dorazili, mali sedačku, šatku, cumlík, aj mlieko. Prvý mesiac bol náročný, ale zvládli ho aj vďaka občianskemu združeniu Návrat, ktoré pri nich stálo od začiatku ich príbehu. Miriam absolvovala terapie, ktoré pomohli zbúrať tú pomyselnú stenu, ktorú mala pred sebou. „Ja som v Natálke videla stále ten jej pôvod, myslela som si, že jej výchovu nezvládnem. Pochopila som však, že som sa len potrebovala dotknúť vlastných strachov a bolestí, ktoré som si začala postupne liečiť. No a tým sa začala spúšťať moja láska voči Natálke,“ hovorí Miriam.

Treba ju len ľúbiť

Rodičia urobili za Natálkinou minulosťou hrubú čiaru a začali pracovať na tom, aby bola šťastná. „My ju len ľúbime, to je celé,“ vyznáva Miriam. V niektorých momentoch dokonca považovala fakt, že nie je Natálkinou biologickou mamou, za výhodu. „Vedela som, čo má za sebou. A tým, že ma po celý čas sprevádzala a pomáhala mi pani zo združenia, pomaly som sa z úlohy klasickej mamy presunula do úlohy terapeutickej mamy,“ hovorí. Popri tom, ako sa učila zvládať normálne rodičovské povinnosti, prijímať ju a ľúbiť, dostávala na sedeniach aj akési terapeutické školenia. Manžel Ondrej to mal od začiatku jasné. Natálku miloval od prvého momentu a bol pre Miriam stabilným pilierom, kým ona sa učila celú situáciu prijať. Miriam sa dokonca sama stala terapeutkou a dnes ona prednáša iným rodičom, ako prijať deti so špeciálnymi potrebami. „Natálka mi otvorila dvere do života a neskutočne mi rozšírila obzory. Toto posúvam aj iným mamám, aby pochopili, že akonáhle tieto deti príjmu a budú ich ľúbiť, začnú sa diať zázraky,“ vysvetľuje.

Socializácia musela počkať

Keď mala Natálka okolo troch rokov, rodičia sa ju snažili socializovať a skúsili ju dať do škôlky. „Nebol to dobrý krok, vtedy sme totiž zistili, že Natálka má v dôsledku svojej ťažkej vývinovej traumy aj obrovský strach, že ju niekam odložíme a už si pre ňu nikdy neprídeme,“ opisuje Miriam. Po asi šiestich neúspešných pokusoch rodičia vyskúšali jedno špeciálne zariadenie, ktoré sa na chvíľku zdalo byť riešením a dievčatko si dokonca obľúbilo pani učiteľku. No na ďalší krát tam bola iná učiteľka a dievčatko to nezvládlo. „Trvalo tri dni, kým sme Natálku dali do poriadku. Museli sme ju zabaliť do mäkkej deky, hojdať a tíšiť. Pol roka sme sa nemohli ani len priblížiť smerom k tej škôlke,“ spomína si Miriam. Dievčatko neskôr dostalo dva razy odklad nástupu do školy, diagnostikovala ju logopedička, aj špeciálna pedagogička. Dnes má osem rokov a mama ju vzdeláva doma, pomaly, krok za krokom, formou hry a úspechy sa dostavujú. Okrem toho ju rodičia vozia do špeciálneho materského centra, kde už chodí pol roka a krásne sa socializovala na 4,5 hodiny denne. Vníma, že sú tam iné deti, iné hračky a vie, že rodičia pre ňu prídu a vráti sa do svojho bezpečného prístavu.

Nezvláda hluk

Natálka má okrem strachu, že ostane opustená, aj ďalšie. Veľmi sa bojí hluku a hlasných zvukov, obzvlášť lietadiel, stíhačiek, helikoptér, či ohňostrojov. No vystraší ju aj buchnutie dverí, štartovanie auta, či prasknutie konára v lese. Toto všetko jej mozog vyhodnotí ako život ohrozujúci zážitok a prepne sa do autopilota. Natálka si vtedy zakryje uši, začne kričať, utekať a správa sa, akoby bola nepríčetná. „Keď bola menšia, paradoxne sa to ešte dalo nejako zvládnuť. No teraz v lete, počas leteckých dní, nám nad hlavou preletela stíhačka a odvtedy naše dieťa nie je schopné chodiť von,“ hovorí Miriam. Rodina hľadala miesta, kde by sa dievčatko nebálo, až naveľa našli jednu horu. Tam je ticho a pokoj a Natálka je tam schopná vydržať aj tri hodiny. „Teraz, keď je situácia taká, aká je a sme zavretí doma, nemôžeme tam z finančných dôvodov chodiť, lebo to je 20 kilometrov ďaleko a naše auto to už tiež nezvláda,“ vysvetľuje mama. Momentálne teda riešia situáciu tak, že chodia aspoň na hodinku na balkón, kde fúkajú bubliny. V byte, na balkóne, v aute a ešte v novej škôlke sa Natálka necíti ohrozená.

Musí sa cítiť v bezpečí

Rodičia dievčatka už vedia, čo pri ňom funguje. Musí sa cítiť v bezpečí a v pohode. Miriam však hovorí, že to platí pri všetkých deťoch: „Keď sú vyhraté, keď sú šťastné a pripravené, vtedy začnú fungovať ako rakety.“ Rodina v podstate funguje tak, aby sa Natálka cítila dobre. Keď sa chce hrať, tak sa s ňou hrajú, keď sa chce blázniť, bláznia sa. Miluje metalovú hudbu a rada na ňu tancuje. A keď má chuť sa učiť, mama ju vzdeláva pomocou Montessori aktivít. „Natálka mi pomohla pochopiť, že to celé nie je o druhých ľuďoch a ich reakciách na jej správanie. Mnohí sú pohoršení, ale ja jej vždy poviem, že všetko je v poriadku a jemne sa ju snažím skorigovať,“ vysvetľuje Miriam. Jej dcéra presne vie, čo sa má a čo nemá, vie, že niekde sú hranice, len ich má nastavené trochu voľnejšie, nech sa cíti slobodná. „Natálka nám už osem rokov pomáha vstúpiť do seba. Vďaka nej som pokornejšia, ohľaduplnejšia voči druhým, láskavejšia. Pomáha mi byť lepším človekom. A ja by som si pre ňu priala krásny život, aby bola spokojná a mohla si splniť svoje sny,“ uzatvára Miriam. Projekt CHLEBODARCA rodine prispeje na kúpu nového auta.