Main Content

Nech je šťastný a necíti sa byť iný

Marianna, Andrea a Slavomír nemali ľahké detstvo. Jeho ranú časť strávili v detskom domove, neskôr sa ich ujal otec a postupne sa ich životy ustálili. Slávko, ktorý má dnes 41 rokov, je hluchonemý a má diagnostikovanú mentálnu retardáciu, po smrti otca zostal žiť sám v rodičovskom byte. Žije pod dohľadom a s pomocou svojej sestry Marianny a jej rodiny.

Vraj je nevzdelávateľný

Potom, ako sa deti dostali do domova, najmladší Slávko bol presunutý do internátnej školy pre nepočujúcich, keďže mu lekári určili túto diagnózu. Tri roky s ním sestry neboli v kontakte. Chlapec opakoval prvý ročník základnej školy pre nepočujúcich trikrát po sebe, kým ho nevylúčili ako nevzdelávateľného. Už ako malý bol veľmi hlučný, nervózny, plačlivý a agresívny, keďže mu rodina nebola schopná porozumieť a jeho to frustrovalo. „Z internátnej školy ho vylúčili, nedokázal sa naučiť ani posunkovú reč a nikto ďalej neskúmal, či nemá aj iný hendikep, kvôli ktorému to nezvláda,“ hovorí sestra. Slávko sa teda dostal naspäť domov, kde sa oňho starali jeho dve sestry. „Otec musel chodiť do práce a zarábať peniaze, mama s nami nežila. Rodičia boli rozvedení a my sme boli súdom pridelení k otcovi. So sestrou sme sa striedali na „týždňovky“. Jeden týždeň sa starala o brata ona, ďalší ja,“ vysvetľuje Marianna. Nebolo to ideálne riešenie, keďže dievčatá veľa vymeškávali zo školy a rodina bola pod neustálym drobnohľadom sociálky. Po roku sa otcovi podarilo vybaviť Slávkovi pobyt v DSS Hrabiny a vtedy sa začala jeho najdôležitejšia životná púť.

Začlenil sa a je úspešný športovec

Spočiatku to boli týždenné pobyty, kým sa naučil dennému režimu a určitým návykom. Neskôr už chodil na denné pobyty, aj vďaka ochotným susedkám, ktoré v zariadení pracovali ako vychovávateľky a chlapca každý deň vozili autobusom tam aj naspäť. Slávko sa začal vzdelávať, ako piatak znova absolvoval prvý ročník a plynule prešiel päť tried základnej školy. „Pozná písmenká aj čísla, len ich nedokáže pospájať a prečítať. Dokáže ich odpísať, ale neprečíta ich. No a tým, že ako malý bol v komunite hluchonemých, odpozeral a odpočúval ich štýl reči,“ hovorí sestra. Vyučovacie hodiny boli nastavené individuálne, podľa toho, koľko času deti potrebujú na daný predmet. Až v tomto zariadení získal chlapec základné zručnosti, zvládol sa obliecť, obuť, umyť, proste normálne sa začleniť a fungovať. Slávkovo postihnutie je len v mentálnej rovine, fyzicky bol a je zdatný. Neskôr dokonca vyštudoval odbor záhradníctvo, miluje fyzickú aktivitu, šport, či pohyb. Je členom Špeciálnych olympiád Slovensko, pred rokom sa stal majstrom Slovenska v chôdzi, získal druhé miesto vo vrhu guľou a pred dvomi rokmi bol tretí na Majstrovstvách Slovenska ŠOS v stolnom tenise. Zúčastňuje sa rôznych športových podujatí po celom Slovensku pod vedením svojho trénera.

Spoločenský a hravý

Dôležitým prvkom pobytu v zariadení je aj socializácia. Denne trávil čas so spolužiakmi, dnes už s klientmi DSS Hrabiny. „Slávko mal odmalička rád deti, aj dnes, keď sú nejaké v blízkosti, hneď by sa išiel s nimi zahrať. Má veľmi dobrý vzťah aj s mojimi deťmi, hoci sú už veľké, ale stále je našou súčasťou a rátame s ním pri každej aktivite, ktorú plánujeme,“ vysvetľuje Marianna. Slávko je naozaj veľmi spoločenský, tým, že nie je problémový, zúčastňuje sa rôznych výletov a podujatí, má to veľmi rád. Momentálne dlhodobo navštevuje denné centrum DSS Hrabiny, kde mu je veľmi dobre. Pobyt v dennom centre je preňho dôležitý, má tam svoje pravidelné aktivity a rituály, rád sa cíti užitočný a pomáha pri každodennom chode centra. Vníma to ako svoju prácu, svoje zamestnanie. „Teraz, keď je z dôvodu epidémie centrum zatvorené, nie je vo svojej koži. Každý deň sa pýta, kedy ho znova otvoria, ako sa majú jeho kamaráti a čo robia,“ vraví Marianna. Počas dňa chodí k sestre, a pomáha. So sestrinou rodinou hrávajú často spoločenské hry, karty. Slávko miluje televízne vedomostné kvízy, rodinné seriály a hudobné programy.

Pravidlá sú dôležité

Tým, že Slávko je veľmi spoločenský, je preňho takpovediac utrpením, keď musí sedieť doma. Obdobia ako Vianoce či Veľká noc sú zdĺhavé, vypytuje sa, kedy sa už bude môcť do centra vrátiť. „Zimné mesiace sú o to horšie, že v Slávkovom byte je veľká zima. Prefukuje mu spod okien a ani radiátory už dobre nefungujú,“ hovorí sestra. Preto si ho od novembra do marca bráva k sebe domov, aby najväčšie zimy prečkal s jej rodinou. „Tie štyri mesiace sú preňho akurát dosť, potom už na ňom vidím, že túži po svojom súkromí. Slávko je našťastie úplne samostatný v seba obslužných činnostiach, s ostatným mu pomáham ja a moja rodina. Napriek všetkému som hrdá na to, ako bezproblémovo funguje v byte sám,“ opisuje jeho sestra. Dôležitým prvkom v samostatnom fungovaní sú však pre súrodencov pravidlá. Tie majú už roky zavedené a Marianna na ich dodržiavaní prísne trvá. „Ráno po zobudení mi Slávko musí zatelefonovať, večer mu zase volám ja a musí mi zodvihnúť. Vysvetlila som mu, že telefón má na to, aby mi ho zdvihol a aby sme spolu mohli komunikovať, keby sa niečo dialo,“ dopĺňa Marianna. Samozrejme, už sa stalo, že jej brat nezavolal alebo nezdvihol. „Máva občas ťažký deň, kedy sa zatne a nerozpráva. Neozve sa, keď za ním prídem, nekomunikuje, ani jesť či piť si nevypýta, iba sa bez slova sám obslúži,“ hovorí Marianna. Vtedy ho sestra zbalí a zoberie k sebe domov. Raz sa stalo, že sestru veľmi vystrašil, hnevala sa. Slávko prišiel na druhý deň s kyticou a so slovami: „Peťa kázala kúpiť kvety!“ Peťa je jeho vychovávateľka a kytica sestru naozaj potešila.

Objatie dá všetko do poriadku

Slávko dokáže svojím spôsobom aj hospodáriť s financiami. Zo svojho dôchodku si poplatí, čo potrebuje a zvyšok dá sestre do opatery, keďže on hodnotu peňazí nepozná. Marianna mu potom zadeľuje „vreckové“, prípadne ak niečo potrebuje nad rámec, tak si vypýta. „Slávko zbožňuje sladkosti. Koláče a torty, to je jeho, na to rád míňa. Vždy za mnou príde a opýta sa, či má dosť napríklad na keksík a malinovku,“ opisuje Marianna. Ak nemá dosť, doložím mu. Keď si môže dať zákusok je šťastný, svietia mu oči. „Tiež keď sa môže hrať na tablete alebo s nami spoločenské hry, vidím mu to na výraze v tvári, že je šťastný,“ hovorí sestra. Slávko rád podáva ruky a objíma sa, objatie uňho býva aj signálom, že ak aj nastala nejaká nezhoda, už je dobre a všetko je opäť v poriadku. Je to prejav odpustenia, udobrenia. Je naozaj veľmi šikovný v manuálnych prácach, sestre rád pomôže okolo domu, nanosí drevo, zametá dvor, venuje sa psíkovi. Počas dňa je v dennom centre, poobede prichádza k sestre a navečer odchádza domov. „Je naozaj veľmi samostatný, aj keď sa oňho občas prirodzene bojím, viem, že si poradí. Spolieham sa aj na jeho susedov, s ktorými máme výborné vzťahy a dohodu, že v prípade potreby mi zavolajú, na Slávka jedným okom dohliadajú,“ hovorí Marianna a dodáva: „Napriek všetkému sa nevzdávam a snažím sa pre neho urobiť všetko, aby mohol žiť dôstojný život.“ Celý život s tým bojuje a ukazuje okoliu a spoločnosti, že je výnimočný napriek všetkým prekážkam, ktoré ho v živote postretli.

Život mu zlepší CHELEBODARCA

Problémy so zimou v Slávkovom byte vyrieši projekt Chlebodarca. Okná sú už v celom byte vymenené a nové radiátory sa budú inštalovať v lete, keď skončí vykurovacia sezóna. „Slávko išiel vyskočiť od radosti z kože, keď som mu oznámila, že ideme meniť okná. Hneď sa podujal upratovať, odkladať a stále sa pýtal, kedy to už bude. Nesmierne si vážime pomoc od Chlebodarcu a o. z. BILLA ľudom,“ teší sa sestra. Dokonca sa na výmene okien spolupodieľal, pobehoval okolo majstrov, urobil im kávu a občerstvenie, zametal, umýval, odnášal čo bolo treba s úsmevom a spokojným výzorom na tvári. Marianna sa mu každý jeho deň snaží spríjemniť. „Nechcem, aby sa cítil byť iný, chcem mu dopriať čo najpohodlnejší život v tejto spoločnosti,“ uzatvára.